Nie, nechcem, aby môj nadpis znel opovážlivo, berte ho prosím ako výkrik zo situácie v alma mater, ktorú si každý jeden vyspelý štát háji a buduje, aby vychovával a pripravil na budúcnosť mladých ľudí, schopných to raz tomuto štátu niekoľkonásobne vrátiť v podobe úspešných vedcov, odborníkov, politikov. Na tej ceste vo vzdelaní ich majú viesť tí, ktorí zasvätili svoj život učiteľskému povolaniu, resp. poslaniu, lebo učiť a vzdelávať je častokrát misiou.
No a tí, čo majú vzdelávať, sa musia prirodzene tiež vzdelávať, či už formou školení, rozširujúcich vzdelávaní a s pribúdajúcimi rokmi aj zúročiť svoju prax atestáciou, poprípade doktorskými skúškami. Tak som si po rokoch podala po „novom“ žiadosť o atestáciu a doložila všetky zákonom stanovené prílohy a preukázala svoje kompetencie. Lenže, ako spojiť praktické niekoľkoročné skúsenosti učiteľa s názormi metodikov, ktorých teoretické vedomosti siahajú neraz len po okraj okenného rámu príslušnej inštitúcie, v ktorej už niekoľko rokov úspešne derú čalúnenie kancelárskej stoličky? Ako? Podľa nich musíte mať za tie roky praxe nahromadený bohatý tlačený materiál – to znamená dotazníky (Vy ste si o každom dieťati, ktoré ste učili, neviedli dotazník??? Chyba, veľká chyba!!),práce detí, dennú evidenciu. No a samozrejme prípravy na každú hodinu. Že kde by ste to všetko za tie roky skladovali? A čo tak požiadať štátny archív, možno vám nejakých pár metrov štvorcových za patričnú sumu prenajme. Alebo prejsť pánom úradníkom cez rozum – portfólio si môžete vytvoriť aj „na kolene“ – poprosíte deti vo vašej rodine, aby vám odkladali práce, zošity, písomky, výkresy alebo môžete zájsť aj k susedom. Páni úradníci, v ktorých sú mimochodom ukryté aj vlohy odborníkov z oblasti pedagogiky a psychológie, si nechajú čas na dôkladné preskúmanie dodaného materiálu, ďalej len portfólia a strohou úradnou cestou vám oznámia ortieľ – že ste splnili alebo nesplnili podmienky atestačného procesu. V 2. prípade vás samozrejme vyradia zo zoznamu čakateľov o atestáciu, a to bez možnosti podať odvolanie proti rozhodnutiu. Ale keďže majú v sebe aj kus ľudskosti, dovolia vám prihlásiť sa opäť v ďalšom termíne, samozrejme za opakujúcej sa šikany…
Čo je asi najvtipnejšie, materiál do portfólia ste si mali zháňať aj v dobe najprísnejších hygienických a bezpečnostných opatrení počas korony, keď žiaden učiteľ nemohol len tak prísť do školy. Iróniou je, že najrelevantnejší dôkaz o vašej práci, teda kompetencie, ktoré máte a používate na vyučovacích hodinách v procese vzdelávania, spísané vo formulári a podpísané vaším priamym nadriadeným – riaditeľom, neboli a nie sú dostatočne relevantným dôkazom vášho profesijného rastu. Lebo veď metodici z najbližšieho okresu to vedia posúdiť lepšie než riaditeľ, ktorý sleduje výsledky mojej práce, hospitácie, rozhovory s odbornými zamestnancami, porady, semináre. Podľa pánov úradníkov, ktorí si ako obyčajne zákony vysvetľujú po svojom tak, ako to bolo za hlbokého „totáča“ alebo Mečiara alebo koronakrízy.
Ecce učiteľ!! Aká je tvoja budúcnosť? Tvoj spoločenský status je na okraji záujmu, pomaly si prežitkom tejto doby. Darmo búchaš „pästičkami“ na železné dvere moci. Predchádzajúca vláda pokračovala v pochovávaní školstva hneď od nastavenia reformy v roku 2008. Ako sa zachová terajšia vláda? Treba dúfať, že sme vybojovali práva a slobodu pre všetkých rovnako. Aj tých, čo sú na ceste vzdelávať druhých, na ceste misie.
Pavlína Nováková
člen Slovenskej komory učiteľov
Celá debata | RSS tejto debaty