Iniciatíva slovenských učiteľov

Dnes som vpochodovala do Národnej rady SR neisto, ale s jasným cieľom: som tu kvôli svojim študentom – aby som sa mohla pred nich opäť postaviť s čistým svedomím, že som urobila pre ich budúcnosť všetko, čo bolo v mojich silách.

Lebo nestačí iba otvorene diskutovať o dôležitých otázkach výchovy a vzdelávania, ale sa aj za ne postaviť, hoci aj tu, v slovenskom parlamente. To sa nestalo, pretože v slovenskom parlamente môžu rozprávať iba tí, ktorí na to majú mandát – no najskôr sa musia do rokovacej sály dostaviť. Všetci ostatní musia mlčať, nesmú tlieskať, pískať, smiať sa, ani jesť horalky. Poslanci, mimochodom, môžu chodiť počas rozpravy hore dole popod nos svojim hovoriacim kolegom, môžu ísť na pivo, sedieť počas rokovania v poslaneckom klube v družnej debate o nesmrteľnosti alebo aj jednoducho neprísť. Ale nie všetci si zaslúžia toľko kritiky, niektorí tam aj naozaj sú (aspoň fyzicky) a kontrolujú svoje mobily, spia či relaxujú s otvorenými očami. A potom sú tam aj takí, ktorí sú duchom prítomní, vďaka za nich.

Rozprava o zákone o pedagogických a odborných zamestnancoch mi pripomenula film Sám vojak v poli. Len vy, pani ministerka, a prievan medzi poslaneckými kreslami. Aj to hovorí veľa o záujme verejnosti o veci školské. Aj keď za to nemôžete iba vy, veľa ste zrejme pre ich záujem o tému nespravili. Vašich 69 pozmeňujúcich bodov nevytrhlo z bufetových stoličiek viac ako 15 poslancov – presne toľkých zaujímal nový zákon.

Pani ministerka: časy, keď sa rozhodovalo „o nás bez nás“, sa skončili pred takmer 30 rokmi. A hoci sú totalitné spôsoby rozhodovania jednotlivcov evidentne stále v kurze, pre lepšiu budúcnosť našej krajiny je nevyhnutné, aby boli k diskusii o dôležitých zmenách prizývaní skutoční odborníci, vedci, ľudia z praxe – aby dostali možnosť všetci tí, ktorých práce sa zmeny bytostne dotýkajú. A to sa netýka iba učiteľov a školstva, ale aj poľnohospodárov, farmárov, lesníkov, umelcov, zdravotných sestier, živnostníkov (…). Na Slovensku máme množstvo kvalitných pedagogických vedeckých pracovísk, ktorých úlohou nie je kontrolovať študentov, či neopisujú záverečné práce, ale skúmať pedagogickú realitu vo všetkých jej podobách. A najmä ich dopad na nás všetkých, aj na vás. Bola som tam s vami, keď ste sa ma v pozitívnych veľkonočných farbách šiat snažili presvedčiť, že školstvu rozumiete. Nepresvedčili ste ma, hoci šaty boli krásne. Ako z rozprávky o včielke Maji – iba tie reči neboli ani pozitívne, ani krásne. Čakala som, že budem môcť svojim študentom povedať, prečo má zmysel stať sa učiteľom. Ale ak to má byť vami deklarované „morálne ohodnotenie“, ktorým ste sa v parlamente obrnili ako mantrou, tak to prepáčte.

Silvia Ťupeková Dončevová