Pracujem ako „vedecko-výskumný pracovník“ na Univerzite Komenského. Na UK-čke som študoval a ako doktorand aj učil. Moji rodičia mali predstavu, že vďaka štúdiu na vysokej škole budem mať lepší život ako oni.
Presnejšie, finančne lepší život. Neviem, či s tým teraz, po doštudovaní, môžem súhlasiť. Ak mi vysoká škola zlepšila život, tak jedine osobnostne, tým, že mi poskytla rozhľad, znalosti a možnosť stretnúť sa s ľuďmi, od ktorých som sa veľmi veľa naučil.
Keď som dostal ponuku pracovať na škole, bol som vďačný za príležitosť ostať v odbore. S platom som bol vopred oboznámený, no aj tak mi to vtedy ešte nedochádzalo. Došlo mi to až vtedy, keď mi skutočne prišla prvá výplata a na účte mi pribudlo trojciferné číslo začínajúce trojkou. Môj plat bol teraz nižší ako doktorandské štipendium, ktoré som doteraz dostával. „Na toľkoto si spoločnosť oceňuje moje prácu? Veď to je smiešne,“ pomyslel som si.
Napriek tomu, že nemám pochýb o tom, že je to smiešne, necítim sa komfortne, keď o výške platu píšem. Tak nejak očakávam, že mi to bude vyčítané. Prehrávam si, čo všetko by mi ľudia mohli povedať, keby som tému platov otvoril a hneď chytám stresy. Jeden kamarát mi raz povedal, že učitelia si vyššie platy nezaslúžia, lebo na tých školách nič neučia a sú leniví a neschopní, pretože práca s takým biednym platom iného človeka nepritiahne.
V argumentácii existuje jeden osvedčený postup, že ak nesúhlasíte s pozíciou druhého človeka, nezačnete tým, že ju rovno odmietnete. Práve naopak, začnete tým, že ju prijmete a prijmete ju bez ohľadu na to, ako veľmi vás z nej „skrúca”. Pretože jeden z najlepších spôsobov, ako niekoho presvedčiť, je prijať jeho myslenie a ukázať, k akým dôsledkom to myslenie vedie.
Predstavme si teda, že kamarát mal pravdu a že učitelia na školách sú leniví a neschopní a nič nenaučia. Hádam, že sa zhodneme na tom, že slovenské školstvo je na tom zle. A nikto rozumný nechce školstvo zhoršiť, ale ho chce zlepšiť. Zlepšíme však školstvo tým, že učiteľov budeme ďalej zbedačovať, že budeme ignorovať neprijateľné pracovné podmienky a zaťaženie a že nebudeme tlačiť na politikov, ktorí majú po desaťročia školstvo „na háku”? Ak si niekto myslí, že školstvo je na tom zle, tak ako inak by ho chcel zlepšiť, než zlepšením postavenia ľudí, na ktorých stojí? Ak si aj niekto myslí, že v školstve pracujú neschopní a leniví ľudia, myslí si, že sa to zlepší, keď platy ostanú smiešne?
Okrem toho, že myslenie môjho kamoša je kruhové: učiteľ si zaslúži nízky plat, lebo je lenivý a lenivý je preto, lebo má nízky plat; je tiež toxické. Upútava našu pozornosť smerom k morálnemu rozhorčeniu, a nie ku konštruktívnemu riešeniu našich problémov. Stalo sa vám niekedy, že ste niekomu vynadali a on vám dal kajúcne za pravdu a povedal, že sa ihneď napraví?
Narazil som aj na takúto reakciu: „Nemáš sa čo sťažovať, platy sú zlé všade.“ Viem, že nie som sám. Okrem ľudí v školstve majú hrozné platy aj iné profesie a odvetvia. Nechcel by som robiť učiteľa materskej, základnej či strednej školy, ani vychovávateľa v školskom klube detí a už vôbec nie zdravotnú sestru. Prístup štátu k týmto profesiám je fraška. No to, že sú platy zlé všade, neznamená, že by sme mali ostať ticho a neurobiť nič. Práve naopak! Ak sú platy sestričiek a ich pracovné podmienky doslova nedôstojné, tak si zaslúžia nápravu! Ak sú platy zlé všade, tak všade by sa mali ľudia ozývať, aby si vybojovali férový a dôstojný plat, hodný ich práce. Ako má byť dosiahnutá zmena, ak budeme pasívni a nebudeme sa ozývať?
Pamätám sa na svoje promócie. Na slávnostné fanfáry a príhovory ich honorabilít a magnificencií. S akou vážnosťou a dôstojnosťou sa hovorilo o vzdelaní a mieste vzdelaných v slovenskej spoločnosti. No keď prišlo na lámanie chleba, na financie, tak sa tá vážnosť a dôstojnosť kamsi vytratili. Som zo Záhoria a Rakúsko je odtiaľto neďaleko. Ako rakúsky smetiar by som si zarobil dvakrát, možno trikrát toľko, čo si zarobím ako slovenský PhD. Občas nad tým uvažujem, vymeniť Sokrata a Wittgensteina za overal s hrubými rukavicami. Filozofujúci smetiar. Diogenovi by sa to páčilo.
Odmietavé reakcie proti snahe učiteľov a iných vybojovať si lepšie platy a pracovné podmienky, sa podľa mňa dajú rozptýliť. Ak ste rodič, spýtam sa vás: „Na koľko si ceníte prácu človeka, ktorý vychováva a vzdeláva vaše dieťa? Ako aby mal byť ohodnotený? A myslíte si, že by sa na výchove a vzdelaní vášho dieťaťa mohlo negatívne odzrkadliť to, keby bol tento človek platený mizerne?“
Že by na tom školstvo a učitelia mali byť dobre je v záujme nielen učiteľov a rodičov, ale aj v záujme každého občana demokratického štátu. A to ani trochu nepreháňam. V otázke výchovy som stúpenec Johna Deweyho. Edukácia má podľa môjho názoru za cieľ vychovať občanov demokratického štátu, slobodných a kreatívnych. Takých, ktorí rozumejú svojmu postaveniu občana a vedia myslieť a rozhodovať sa sami za seba. Chcete žiť v štáte, kde si vaši spoluobčania dobre uvedomujú, že sú občania a že to so sebou niečo prináša, alebo v štáte, kde si to dobre neuvedomujú? Chcete, aby tí spoluobčania mysleli sami za seba, alebo aby prenechali myslenie iným? Tomu má podľa mňa slúžiť školstvo. Ako dobre by sme túto službu mali oceniť?
Snívam o tom, že jedného dňa budeme na verejnosti hovoriť o tom, či spôsob, akým je vyučovací systém nastavený, rozvíja alebo dusí kreativitu v deťoch. Predstavujem si diskusie o tom, komu má vlastne slúžiť výchova a vzdelanie, či žiakovi alebo štátu a tiež o tom, komu vlastne prospievajú testy, známky a direktívne memorovanie. Takmer nikto nepovie, že si zo školy niečo užitočné zapamätal, ale takmer nikto sa nad tým nepozastaví a nevyvodí z toho dôsledky. Chápem však, že som asi v menšine.
Je toľko vecí, čo potrebujeme so školstvom urobiť. Žiaľ, tie hlbšie zmeny zatiaľ budú musieť počkať, lebo nás tlačia oveľa základnejšie problémy. ISU doteraz vnímam ako skupinu ľudí, ktorá najvýraznejšie tlačí na zlepšenie podmienok v školstve. Myslím si, že tie podmienky treba zlepšiť podstatne. Preto som sa pridal.
Adam Greif
Iniciatíva slovenských učiteľov
Celá debata | RSS tejto debaty