Toto číslo mnohých z nás desí a ťažko sa zmierujeme s tým, že „iba“ zlomok z nás dokázal nabrať odvahu a vystúpiť z radu.
Nie, priatelia, nemôžeme a ani nebudeme zúfať. Keď sme sa pred rokom stretli na Zraze dlhých nosov, bolo nás okolo 250. O pár mesiacov nás boli tisíce a to bez podpory najväčšieho odborového zväzu. Dnes nie je situácia iná: OZ PŠaV napodobňuje pštrosa, premiér v Novom Čase hovorí to, čo pospolitý ľud chce počuť a náš minister sa vykrúca ako pod kameňom pricviknutý had. A keďže už nie je pred voľbami, zriaďovatelia nabrali odvahu a často cez otrocky servilných riaditeľov zastrašujú učiteľov. A tí…
Snažím sa rozumieť obavám, ktoré, milí kolegovia, máte. Snažím sa porozumieť vašej opatrnosti. My učitelia nie sme rebeli, naša profesia sa spája s pokorou a trpezlivosťou. No my, ktorí sme do štrajku vstúpili, sme presvedčení, že sme už vyčkávali dosť. Teraz nastal čas, pretože ak máme radi svojich žiakov, chceme, aby nás rešpektovali ako oni, tak aj ich rodičia. Ak si chceme vážiť samých seba, musíme zabojovať! Tento boj je len a len náš a nikto ho za nás nevybojuje, iba my.
Na záver malé historické poobhliadnutie sa. Píše sa rok 1955. Afroameričanka Rosa Parksová sa odvážila spraviť niečo banálne a predsa v tej dobe nepredstaviteľné – odmietla v autobuse uvoľniť miesto belochovi a tým spustila proces, ktorého výsledkom bol koniec apartheidu v USA. Koľko odvahy na to Rosa potrebovala, keďže bola sama, jedna jediná? NÁS JE V TEJTO CHVÍLI TAKMER 2000!
Ak si len trochu myslíš, že požiadavky ISU sú opodstatnené, tak zabudni na opatrnosť, naber odvahu, pridaj sa k nám, zabojuj za lepšie školstvo a dôstojné postavenie učiteľa.
Róbert Beutelhauser
Darmožráčov s natrčenou rukou je na Slovensku ...
Celá debata | RSS tejto debaty