Iniciatíva slovenských učiteľov

Vyspelosť spoločnosti sa meria tým, ako sa stará o najslabších. Vláda Slovenskej republiky ani po 27 rokoch nedokáže v našej krajine zabezpečiť základné ústavné práva deťom so zdravotným znevýhodnením, deťom v riziku, nadaným deťom, či deťom sociálne znevýhodneným.

Inklúzia alebo exklúzia?

Možno málo viditeľným, ale predsa najzraniteľnejším miestom slovenského školstva je téma inklúzie. Na Slovensku „si nedovoľte“ priviesť na svet dieťa, ktoré sa vymyká šedému priemeru, nesmiete mať nadané alebo naopak znevýhodnené dieťa. Ak sa tak stane, nedostanete v školskom prostredí podporný Ústavou, ani medzinárodne garantovaný servis. Dieťa u nás nemá nárok na asistenta, prispôsobenie výučby svojím potrebám či znevýhodneniu, nemá nárok na nevyhnutnú podporu psychológa, špeciálneho pedagóga či terapeuta. A to všetko napriek základnému cieľu školského zákona v § 2g) rozvíjať dieťa v súlade s jeho predpokladmi a podnetmi, ktoré stimulujú jeho vlastnú snahu stať sa harmonickou osobnosťou. Ak hovoríme o inklúzii, nejde o zrušenie škôl, nejde o to, dostať všetky deti do hlavného prúdu, ale ide o zabezpečenie potrieb pre každé dieťa, ide o filozofiu a prax podporujúcu každé dieťa.

Potemkinova dedina
Naši čelní predstavitelia sa fotia vo vymaľovaných školách, so šťastnými deťmi, so spokojnými riaditeľmi a v náručí s postihnutými deťmi. Realita je však veľmi krutá. Naša krajina je ochotná sa postarať iba o polovicu detí, ktoré majú znevýhodnenie alebo nadanie. V roku 2017 poskytne viac ako 20 mil. eur na asistentov učiteľa. Ostatné deti, bez ohľadu na vážnosť ťažkostí, nemajú „nárok“. Odborníkov pre deti ministerstvo nezabezpečí. Ak sa škola uskromní a možno stíši kúrenie, tak si „kúpi“ na 1 deň v týždni psychológa.

Nie sú peniaze?
Rozhadzujú sa milióny eur na lyžiarske kurzy a školy v prírode, bezplatné cestovné vo vlakoch, predražený edunet či štadióny za cenu odmietnutia pomoci tým najzraniteľnejším. Krajina vyzbiera 1,2 miliardy navyše na daniach, ale naše deti naďalej v PISA testovaniach vystupujú ako jedny z najmenej šťastných v rámci vyspelých krajín sveta. Minister školstva nedávno vyhlásil, že podporí exkurzie do koncentračných táborov. Nie je to nutné, pán minister, stačí prísť do tých „vymaľovaných inkluzívnych“ škôl, vidieť ubitých učiteľov, ktorí nevedia ako pomôcť všetkým deťom v riziku, pozrieť sa do kancelárií riaditeľov, kde im sedia deti, s ktorými si nikto nevie poradiť, prejsť sa po diagnostických centrách a LVS-kách, či reedukačných centrách a vidieť, ako táto krajina hazarduje s budúcnosťou detí. Nefunkčná a vyhoretá sociálna kuratela, absolútne nepostačujúca prevencia policajného zboru pri boji s extrémizmom už aj u trinásťročných detí, slepé uličky hlavného prúdu vzdelávania pre deti s autizmom, či telesným postihnutím, predčasné ukončenie dochádzky u detí v riziku. Máme nešťastné deti, rodičov a učiteľov, rozpadávajúce sa školstvo.

Čo potrebujeme pre naši deti?
Potrebujeme komplexný systém starostlivosti o deti v školskom prostredí. Budova školy musí disponovať odborným tímom – školský psychológ, špeciálny pedagóg, asistenti učiteľa. A to je podpora pre všetkých – pre vyhorených učiteľov, zúfalých rodičov, nestíhajúceho riaditeľa, smutné deti. Je to bazálny C-vitamín, aby sme neochoreli segregáciou a extrémizmom. Ako druhé musíme zabezpečiť kvalitné vzdelávanie a edukačnú psychohygienu pre týchto odborníkov, nie krachujúce MPC. Ako tretie – komplexnú spoluprácu rezortov – polícia, kuratela, pedopsychiatri, liečebné zariadenia a škola ako ich združujúci „obvodný lekár“.

Aká je realita?
Napríklad: dieťa už od škôlky razí kariéru neúspechu, ale nemá mu kto pomôcť. Škola nedostane psychológa, ani špeciálneho pedagóga, triedny učiteľ nedostane asistenta, rodičovi nemá kto odborne poradiť, dieťaťu sa nedostane terapie, možno tak tabletka lexaurínu. Po piatom ročníku už na dieťa platí iba dvojka zo správania a tabletka pre učiteľa, po 7. ročníku mu zaplatíme pobyty v diagnostickom centre či LVS, na konci neukončenej základnej školy reedukačné centrum, či návštevy policajnej stanice. Milióny eur tečú už len na represie. Alebo ste rodič s dieťaťom s autizmom a v prvej triede začínate s tým, že si z 800-eurového platu financujete za 450 eur asistenta učiteľa. Ak ste mali smolu na životného partnera, tak ste na ďalšie 2-3 deti sám. Do školy v prírode „zdarma“ dieťa ani neprihlásite, lebo nemáte ani na vreckové a asistent vám tam za ten príspevok ani nepôjde.

Čo robí ministerstvo?
Ak požiadate o 12 asistentov učiteľa, dostanete: žiadneho. Ešte vám prinajlepšom nejaký úradník povie, že veď vaše deti vedia chodiť. Na stole MŠVVaŠ SR je takmer polovica nevybavených žiadostí o asistentov pre zdravotne znevýhodnené deti. Nadané pre istotu nedostanú asistenta vôbec. Učitelia si nejako poradia. V januári 2017 však prišlo ministerstvo s „výborným“ nápadom inklúzie: V škole úspešnejší. Ústavné právo na podporný servis (psychológ, asistent, špeciálny, či sociálny pedagóg) malému počtu škôl a z malej časti zabezpečí na 3 roky EÚ projekt, lebo veď nemáme vlastné dane. Za akú cenu? Riaditeľ školy si po nociach začne študovať 100-stranové manuály projektovej dokumentácie a vypĺňať nezmyselné kolónky projektov. Alebo predá obličku a kúpi si agentúru, či projektového manažéra. Ak zavoláte na ministerstvo o pomoc, že niečomu nerozumiete, je to váš problém, máte čítať s porozumením, alebo dostanete odpoveď: všetkých nespasíte. Ak po všetkom krviprelievaní podáte projekt, šanca na výhru je asi 1:10, ak ste v okolí Bratislavy, potom len 1:100. V projekte musíte garantovať, že aj po skončení projektu si budete zo svojich peňazí ďalej financovať príslušný tím a asistentov. Ak ste ale náhodou kvôli rozpadajúcej sa morálke už prijali na malý úväzok psychológa, eurofondy asi nedostanete, lebo nevytvoríte nové pracovné miesto. A ak ešte čítate ďalej, tak musíte ministerskú projektovú komisiu presvedčiť, že peniaze máte dostať práve vy, lebo vaši žiaci sú cennejší, zaslúžia si to viac ako iní. Ostatné deti si nezaslúžia rovnakú príležitosť. Zvíťazia tí najdravší. Zo 6 000 škôl sa vybaví cez eurofondy na 3 roky asi 400 škôl – bez systému, konceptu, udržateľnosti, vízie, vzdelania. A keď riaditeľ školy podpíše projektovú zmluvu a prinesie 30 potvrdení o svojej bezúhonnosti a nezadĺženosti školy, dostane prísne strážené peniaze na najzákladnejšie potreby detí (asi 500 – 600 eur v čistom pre odborníka), ktoré s výkazmi, listinami a kontrolami privedú na jeho školu skazu. Ministerstvo si predsa nemôže dovoliť na krajských školských úradoch zaplatiť projektových manažérov, ktorí by školám pomáhali. A keď niečo neviete, opýtajte sa, ale ministerstvo má 30-dňovú lehotu odpovedať a radi Vám to pripomenú. Kde nájde riaditeľ schopných psychológov, terapeutov, sociálnych pedagógov, asistentov, ktorí to budú robiť za tú almužnu?
Škola je nezameniteľné miesto podpory pre všetky deti a rodiny. Je to najstabilnejšie miesto na Zemi, jediné miesto, kam musí prísť každé dieťa a trávi v ňom aspoň polovicu svojho vývinového obdobia. Je to banka najistejších investícii prosperity krajiny.
Deklarovať v dokumentoch, vyhláseniach a mediálnych výstupoch násilnú inklúziu a zároveň neposkytnúť deťom, rodičom, učiteľom, t.j. škole podporu, vzdelávanie, komplexný systém, spoluprácu a základné prostriedky na financovanie školského psychológa, špeciálneho pedagóga, asistenta učiteľa, či terapeuta, výcvik inklúzie a teambuildingu, je čosi veľmi podobné ako Potemkinova dedina…

Viktor Križo, 

špeciálny pedagóg