Iniciatíva slovenských učiteľov

Vzdelávať či strážiť?

Učitelia a ďalší zamestnanci slovenského školstva si svoju neľahkú situáciu uvedomujú už dlho. Nespokojnosť však nie vždy vyjadrovali nahlas. Napríklad roky 2005 – 2010 nepoznamenali žiadne výraznejšie vystúpenia „školákov“ v podobe protestných zhromaždení či štrajkov. K takzvanému krajnému riešeniu – ostrému štrajku, ktorý by trval viac ako jednu hodinu či jeden deň – sa učitelia po roku 2000 odhodlali len dvakrát: koncom roka 2012 pod zástavou OZ PŠaV a začiatkom roku 2016 na výzvu Iniciatívy slovenských učiteľov.

Prečo sa v školstve dosiaľ štrajkovalo tak málo? Existujú na to aj objektívne dôvody. Štrajk je prerušením práce, ktorým zamestnanci signalizujú nespokojnosť s pracovnými podmienkami či mzdovým ohodnotením, prípadne vyjadrujú svoj postoj k inému závažnému problému. Cieľom štrajku je vyvolať tlak na zamestnávateľa. V súkromnom sektore je tento tlak priamy a má ekonomický charakter. Každá minúta štrajku predstavuje určitý počet kusov nevyrobených (a teda nepredaných) automobilov, televízorov či iných tovarov alebo služieb, takže zamestnávateľ ju pociťuje ako bolestivú peňažnú stratu. Čo však znamená minúta alebo hodina štrajku v školstve?

Krátkodobé výpadky vzdelávacieho procesu sa bezprostredne ekonomicky neprejavujú. Zmeškané učivo sa dá dobehnúť, zadať ako domáca úloha na samoštúdium, ba niekedy sa nad ním mávne rukou. Platí to tým viac, čím vyšší je stupeň vzdelávania, o ktorom hovoríme. Ak má prerušenie výučby nejaký ekonomický dosah, ukáže sa až v horizonte niekoľkých rokov, keď súčasní žiaci a študenti vstúpia na trh práce. Z tohto hľadiska sú okamžité dôsledky štrajku v školstve zanedbateľné.

Z krátkodobého hľadiska je oveľa účinnejší tlak, ktorý učitelia a ďalší vyvinú tým, že narušia fungovanie škôl ako odkladísk detí. Ak sa naruší pracovný režim rodičov, ktorí pre nefunkčné školy meškajú do práce, berú si neplatené voľno atď., spôsobuje to ekonomické škody zamestnávateľom (v podobnej situácii sú zamestnanci osobnej hromadnej dopravy: priame škody, ktoré môžu spôsobiť štrajkom svojmu zamestnávateľovi, sú zanedbateľné oproti dopadom dopravného chaosu na chod ekonomiky mesta). Žiadny štát nemôže takú situáciu dlhodobo tolerovať. To, žiaľ, znamená, že aby bol štrajk v školstve účinný, musí zabolieť rodičov – a prostredníctvom nich aj zamestnávateľov a štát.

Štrajkujúci kolos

Zorganizovanie úspešného štrajku v školstve čelí mnohým prekážkam. Regionálne školstvo je predovšetkým obrovský kolos s asi 130 000 zamestnancami (pričom pedagogickí zamestnanci tvoria asi 70 % tohto počtu). Sú rozdelení do množstva malých jednotiek po celom Slovensku – jednotlivých materských, základných či stredných škôl a ďalších zariadení. Každá z nich má vlastné vedenie, špecifickú atmosféru a vzťahy v kolektíve, vlastné problémy. Delia ich od seba nemalé geografické vzdialenosti. Navyše, práca v školstve sa svojou povahou líši od práce v továrni: tam stačí, aby prestalo pracovať pár zamestnancov na správnych miestach a zastaví sa celý závod. Podobne môže štrajk u dodávateľa dôležitého komponentu ochromiť výrobu hotového produktu. V školstve to tak nie je. Jeden štrajkujúci učiteľ neochromí celú školu, a jedna škola nenaruší vzdelávanie detí (či ich odkladanie) v celom meste či okrese. Aby bol štrajk v školstve úspešný, musí byť početný a koordinovaný.

Navyše, celkom zásadná je účasť konkrétnej skupiny zamestnancov. Ak platí, že kľúčom k úspešnému štrajku je narušenie režimu rodičov, potom zároveň platí, že mimoriadne dôležitú úlohu hrajú zamestnanci materských škôl, prvého stupňa základných škôl, ako aj tí, ktorí sa podieľajú na chode ranného školského klubu detí. Pri deťoch, ktoré navštevujú tieto zariadenia, je totiž „odkladacia“ funkcia škôl najdôležitejšia. To však, samozrejme, neznamená, že účasť učiteľov stredných škôl či druhého stupňa ZŠ nie je podstatná.

Štrajk v regionálnom školstve je preto obrovská organizačná úloha s neistým výsledkom. Pozrime sa, ako sme ju zvládli v januári a februári 2016, a skúsme sa z výsledkov poučiť.

Niekoľko faktov

Začnime niekoľkými známymi i menej známymi faktmi. Iniciatíva slovenských učiteľov vyhlásila štrajkovú pohotovosť 11. januára a termín štrajku vytýčila na 25. januára. Spustili sme elektronickú registráciu, prostredníctvom ktorej sa k prvému dňu prihlásilo asi 11 500 štrajkujúcich. Tento počet ďalej stúpal, pričom vrchol dosiahol okolo 27. januára, keď sa priblížil k dvanástim tisícom. Účastníci štrajku sa však v štrajku striedali, takže spolu dosiahol počet účastníkov asi 15 000 zo zhruba 1100 škôl.

Na základe údajov z registrácie sa celkový počet štrajkujúcich určuje ťažko, keďže nemožno zaručiť, že každý vyplnil údaje pravdivo. Údaje sme sa snažili priebežne korigovať. Náš odhad minimálneho počtu zapojených, vychádzajúci z očistených údajov, je 12-tisíc, pričom maximum štrajkujúcich odhadujeme na 17-tisíc. Za triezvy považujeme odhad 15 000 účastníkov. Za celé obdobie štrajku bolo aspoň jeden deň zatvorených maximálne 410 škôl.

Z geografického hľadiska bol najväčší počet zapojených (čo do počtu štrajkujúcich, počtu škôl i počtu zatvorených škôl) v Bratislavskom kraji (3000 – 4000 štrajkujúcich), najmenší v Prešovskom kraji (600 – 900). Vyskytlo sa šesť okresov, v ktorých sa do štrajku nezapojil nik (okr. Bytča, Poltár, Svidník, Medzilaborce, Humenné a Snina) a niekoľko ďalších okresov, v ktorých počet štrajkujúcich neprekročil dvadsať (okr. Sobrance, Gelnica, Turčianske Teplice, Kežmarok, Kysucké Nové Mesto). Z pohľadu okresov viedli bratislavské mestské časti, Banská Bystrica (asi 800 štrajkujúcich) a Levice (asi 600). Mnoho učiteľov sa zapojilo aj v okr. Žilina (asi 450), Martin (asi 400) či Ružomberok (asi 400).

Už počas štrajku sa intenzívne diskutovalo o tom, čo všetko má vplyv na účasť na štrajku. Je zrejmé, že štrajk bol silnejší v mestách než na vidieku. Rovnako jasné je, že na západe krajiny bol početnejší než na východe. Ako to?

Tri slabé vysvetlenia

Podľa niektorých je vysvetlením nezamestnanosť: tam, kde je vyššia, sú vraj učitelia menej ochotní štrajkovať, pretože sú radi, že vôbec majú prácu. Pri podrobnej analýze údajov z registrácie sme však zistili, že štatistická súvislosť medzi mierou nezamestnanosti a počtom štrajkujúcich bola pomerne slabá. Napríklad v okrese Rimavská Sobota, ktorý je smutne preslávený vysokou nezamestnanosťou (v roku 2015 vyše 27 %), štrajkovalo okolo 120 učiteľov, kým z okr. Turčianske Teplice, kde sa miera nezamestnanosti blíži celoslovenskému priemeru, sa zaregistrovali len štyria učitelia.

O čosi výraznejšia je súvislosť medzi počtom štrajkujúcich a priemernou mzdou v okrese („čím nižšia je priemerná mzda, tým menej ochotní sú učitelia štrajkovať za vyššie mzdy“), no aj tu existujú viaceré protipríklady. Napríklad v okrese Krupina bola v roku 2014 priemerná mzda na úrovni len 694 €, ale štrajkovalo tu vyše 200 učiteľov (podobným príkladom je aj spomínaná Rimavská Sobota).

Ani predpoklad, že účasť na štrajku súvisí s výsledkom volieb („čím viac hlasov v okrese získala víťazná strana, tým menej učiteľov je ochotných štrajkovať“), sa neosvedčil. O nepresnosti takého vysvetlenia svedčí prípad okresu Detva, kde strana SMER-SD v posledných parlamentných voľbách získala až 37,7 % hlasov, no štrajkovalo tu okolo 350 učiteľov – čo je viac ako v prípade viacerých takých okresov, kde bol volebný zisk hlavnej koaličnej strany menší.

Za oveľa dôležitejší faktor považujeme prítomnosť a aktivity učiteľských organizácií a iniciatív. Vysoká účasť na štrajku v okrese Levice (najvyššia v celom Nitrianskom kraji, hoci z hľadiska počtu obyvateľov je okr. Levice tretí zo siedmich v kraji) nepochybne súvisí s organizačnou prácou Nových školských odborov, ktoré štrajk aktívne podporovali. Aktivity regionálnych iniciatív i jednotlivých učiteľov sa určite premietli do účasti v štrajku aj v okr. Banská Bystrica, Ružomberok (a priľahlých), Detva a ďalších.

Iniciatíva slovenských učiteľov