Iniciatíva slovenských učiteľov

Je ráno. Rozvidnieva sa, ozvú sa budíky. Rodinná mašinéria sa neochotne dáva do pohybu: zavŕzgajú dvere do kuchyne, žblnká voda na čaj, zaštrngá príbor v kredenci, šuchotajú zubné kefky. Pripraviť desiate, opláchnuť, učesať, obliecť, zaviazať šnúrky. Dvere bytu sa zabuchnú, pristáva výťah, nasadá sa do auta. Malý vystupuje pred základnou školou, sú to sotva tri ulice. Pusu na líčko, poslúchaj pani učiteľky, kľúče máš?, nezabudni priniesť úbor, treba ho oprať. Staršia sa vezie ku gymnáziu v meste. Určite choď na obed. A zo školy rovno domov, máš učenie. Ale mami. Povedala som, do štvrtej nech si doma. Tak čau.

Misia splnená. Obaja rodičia odchádzajú do práce, kde ich, pravda, čakajú problémy iného druhu.

Medzičasom sa spúšťa ďalšia mašinéria. Desaťtisíce pedagogických a odborných zamestnancov spolu s desiatkami tisícov nepedagogických zamestnancov školstva ráno absolvujú podobný rituál. Vzápätí prichádzajú do škôl, aby svojou prácou zabezpečili blaho cudzích detí. Ich prácu vidno i nie. Učiteľky učia, asistenti asistujú, riaditelia riadia zastúpení zástupcami, kuchárky kuchtia, technicko-hospodárski zamestnanci technicky hospodária, výchovní poradcovia radia, vychovávateľky vychovávajú, vrátnik vartuje vráta a keď sa všetko skončí, upratovačky usilovne upratujú. Ak všetko ide hladko (a či to tak je, závisí od mnohých faktorov), rodičia môžu mať dušu na mieste. Deti sa im poobede vrátia celé, navyše o chlp vzdelanejšie a vychovanejšie. A čo je snáď najdôležitejšie, škola je večer vďaka spoločnej snahe všetkých zamestnancov pripravená slúžiť aj zajtra, pozajtra, o rok, deťom dnešných detí, ba aj ich vnukom.

Kto to „zagarantoval“, ako dnes radi hovoria naši politickí predstavitelia? Ako je tento zázrak možný?

Nuž, povedzme, že ľudia už dávnejšie pristúpili na nasledujúcu dohodu. Časť celkového bohatstva, ktoré sa v spoločnosti vyprodukuje, sa odloží bokom, aby sa použila na prevádzku vzdelávacieho systému. Ten zahŕňa nielen základnú školu a gymnázium z nášho príkladu, ale celý rad ďalších inštitúcií. Treba ich vykurovať, svietiť v nich, opravovať ich, inovovať ich vybavenie a v neposlednom rade vyplácať zamestnancom aspoň také mzdy, ktoré im umožnia prežiť a udržia ich v rezorte. Podľa údajov z roku 2009 to vyšlo na necelých päť percent hrubého domáceho produktu.

To je deväťciferná suma. Stojí to za to? Prečo to tolerujeme?

Vzdelanie ako hodnota

 Zrejme len málokto by s vážnou tvárou spochybňoval, že vzdelanie je hodnotou samo osebe. Život v spoločnosti vzdelaných a kultivovaných ľudí považujeme za bezpečnejší, bohatší, príjemnejší – jednoducho „lepší“ než život v spoločnosti, ktorá je v zajatí nevedomosti, hrubých spôsobov a predsudkov. Považujeme za samozrejmosť, aby každý vedel nielen čítať, písať, počítať, ale aj hovoriť cudzím jazykom, používať počítač alebo vedieť vysvetliť, ako sa rodia deti. Preto sa nám zdá prirodzené venovať časť bohatstva na rozvoj vzdelanosti. Chápeme to ako investíciu, ktorá sa vráti.

Vec má aj druhú, prozaickejšiu stránku. To, koľko bohatstva sa v krajine vyrobí, závisí napokon aj od jej vzdelanostnej úrovne. Tá úzko súvisí s rozvojom technológií, s inováciami, s rastom produktivity práce. Vyššie kvalifikovaná práca sa premieta do statkov a služieb s väčšou „pridanou hodnotou“. Je predsa rozdiel, či sa automobily v krajine len montujú, alebo aj vyvíjajú.

Predstavitelia štátu i zamestnávatelia si to jasne uvedomujú. Bohatstvo, ktoré sa v krajine vyrobí, je prostredníctvom daní zdrojom príjmov štátneho aparátu. Ten má preto priamy záujem na tom, aby rástlo. Stará sa teda nielen o fungovanie vzdelávacieho systému, ale aj o jeho rozvoj. Zároveň si dáva záležať na tom, aby bola krajina lákavá pre zahraničné podniky, ktoré hľadajú zamestnancov s určitou kvalifikáciou, zručnosťami a schopnosťami. Vzdelanostná úroveň krajiny je pre štát dôležitou zbraňou v konkurenčnom boji o zahraničné investície.

V prípade zamestnávateľov je súvislosť ešte jasnejšia: majú ekonomický záujem (okrem iného) na tom, aby ich zamestnanci boli produktívni, čiže kvalifikovaní, čiže vzdelaní. Niektorí dokonca podporujú projekty ako duálne vzdelávanie, ktorých cieľom je pripravovať študentov pre prax v ich firmách.

Pohľad účtovníka

Vzdelanie je teda „hodnotou“ a „investíciou“ aj v menej vzletnom zmysle. Ako to vyzerá z tejto druhej, účtovníckej perspektívy? Pre štát sú výdavky na financovanie vzdelávacieho systému nákladmi: čím sú väčšie, tým menej zostane na iné podobné projekty, napríklad zdravotníctvo, sociálne zabezpečenie či budovanie infraštruktúry (v horšom prípade na provízie pre sponzorov politických strán či bohapusté rozkrádanie). Objem prostriedkov, ktoré má štát k dispozícii na verejné výdavky, možno zvýšiť buď tak, že vzrastie štátny dlh, alebo tak, že sa zväčší daňová záťaž. Pre obe možnosti však platí, že štát chce byť maximálne obozretný. Rastúce dane môžu vyplašiť zamestnávateľov, pre ktorých je platenie vzdelávacieho systému (práve prostredníctvom daní, ktoré platia) rovnako len nákladom, navyše s veľmi dlhou dobou návratnosti.

V ideálnom svete (podľa štátu a zamestnávateľov) by si preto fungovanie vzdelávacieho systému vyžadovalo náklady blízke nule a prinášalo by maximálny úžitok v podobe rastúcej produktivity práce. V skutočnom svete sa musí hľadať kompromis: na financovanie školstva pôjde toľko prostriedkov, koľko stačí na zabezpečenie prijateľnej úrovne vzdelania – prijateľnej vzhľadom na potreby národného hospodárstva a požiadavky medzinárodných organizácií. Samozrejme, týka sa to aj miezd učiteľov a ďalších zamestnancov školstva: dostanú toľko, koľko je potrebné na to, aby podali prijateľný výkon a po prvom mesiaci neušli.

Slovensko je majstrom v nachádzaní takého kompromisu. Najčerstvejšie výsledky našich žiakov v testoch PISA sú mierne podpriemerné, no mzdy našich učiteľov patria k tým najnižším (pozri graf). Z čisto ekonomického pohľadu je to úspech: máme efektívny vzdelávací systém! Iste, vždy je čo zlepšovať (a kompetentní nikdy nezabudnú učiteľom pripomenúť, že výsledky niektorých testov sa zhoršujú, hoci náklady mierne vzrástli), no v zásade sme z tohto hľadiska v lepšej pozícii než krajiny s drahšími učiteľmi a horšími, rovnakými či len o málo lepšími výsledkami. Pravda, učiteľka sa na vec pozerá inak. To, čo štát nazýva výdavkami, sú pre ňu príjmy, ktoré určujú jej životnú úroveň. Z jej pohľadu graf hovorí: „Takto sa nechám žmýkať.“

graf PISA/EURYDICE

Školský systém má teda svoj kultúrny a ekonomický význam. Má však aj ďalšiu funkciu, ktorá je vo svojej prostote nenápadná, no tým dôležitejšia.

S učením obmedzeným

Predstavme si, ako by vyzerali rodinné rána, ak by sa Slovensko zmenilo na krajinu bez učiteľov, vychovávateľov, špeciálnych pedagógov, personálu školských jedální, upratovačiek. Krajinu bez škôlok a škôl. Ak by k takej premene došlo zo dňa na deň, nastal by chaos: rodičia by v chvate zháňali opatrovanie k malým deťom, brali by si neplatené voľno, meškali do práce. Vlaky by zaplnili starí rodičia cestujúci na pomoc. Iste, staršie deti by mohli jednoducho zostať doma samy, no po pár dňoch by aj im bolo treba vymýšľať program. Hoci postupne by sa spoločnosť adaptovala na novú situáciu (prestali by matky pracovať? Vznikli by húfy opatrovateľských služieb? Brali by si rodičia svoje deti do práce?), počiatky by boli ťažké a nepochybne by išlo o prevratnú zmenu.

Potom by už nebolo otázok typu, „Čo učitelia urobili pre štát?“ Bolo by zrejmé, že učitelia a ďalší zamestnanci školstva svojou prácou umožňovali v prvom rade to, že rodičia mohli každé ráno spokojne nastúpiť do práce s vedomím, že o ich deti je všestranne postarané.

To neznamená, že krajina by bez učiteľov neprežila. Našla by si iný spôsob. Napokon, povinná školská dochádzka a systém predškolskej výchovy sú relatívne nedávne vynálezy. Ľudia dáko žili i predtým. Lenže inak ako dnes: napríklad už deti, ktoré dnes navštevujú druhý stupeň základnej školy, vtedy pracovali. Ženy často zostávali doma, tie bohatšie si platili služobníctvo.

Štát si túto rolu školstva veľmi dobre uvedomuje, hoci to priznáva len nerád. Počas štrajku v januári a februári 2016 zostali niektoré školy na Slovensku celkom zatvorené, kým iné fungovali v tzv. obmedzenej prevádzke. Štátu vtedy oveľa viac záležalo na tom, aby sa zabezpečilo aspoň aké-také stráženie detí, než na tom, aby normálne fungoval vzdelávací proces. Čas sú peniaze: každá hodina, ktorú rodičia zmeškajú v práci, je strateným časom pre zamestnávateľa a strateným príjmom z daní pre štát. Z krátkodobého hľadiska to môže zabolieť oveľa viac, než to, že ôsmakom párkrát odpadla chémia, prípadne týždeň či dva slovenčiny. Preto z pohľadu štátu skutočne štrajkovali len tie školy, ktorých brány boli zavreté (a len tento počet škôl ministerstvo prezentovalo v médiách) – v ostatných sa podarilo udržať základnú a kľúčovú funkciu odkladania detí.

Za jednu hodinu sa v slovenskej ekonomike vyrobí bohatstvo v hodnote asi 37 miliónov €. Aj vďaka nám, zamestnancom školstva, má moderná ekonomika ten denný rytmus, na ktorý sú všetci zvyknutí. V tom tiež spočíva naša potenciálna sila.

Iniciatíva slovenských učiteľov