Iniciatíva slovenských učiteľov

A je to tu zas. Učitelia sa opäť búria a chystajú nové protesty. Nebolo im azda dosť? Veď podľa premiéra učiteľom rástli platy najrýchlejšie v celej verejnej správe. Tak o čo im opäť ide? Prečo nebudú ticho ako za ostatných 25 rokov?

Často skloňované učiteľské platy znejú v médiách pravidelne. No podstatu nepokojov treba vnímať v širšom rozmedzí (okolnostiach). Školstvo sa nachádza v problémoch. Za 25 rokov nedošlo k žiadnym uceleným koncepciám, všetky projekty na skvalitnenie školstva zlyhali na prostriedkoch. Atraktivita učiteľského povolania je žalostne nízka, o pár rokov nebude mať kto učiť. Argumentovať to častou zmenou ministra školstva nie je na mieste. Veď jedna politická strana nám tu vládne od roku 2006 s malou prestávkou, počas ktorej nedošlo k žiadnej zmene. Je to ten istý tím ľudí, ktorý je pri moci aj dnes, počas tohto celého obdobia nedokázal v oblasti školstva absolútne nič. Nedokázal preto, lebo nechcel a nie preto, lebo nemohol, či nevedel. Pokiaľ nám vládnu ľudia, ktorí nemajú záujem o to, aby táto krajina prosperovala, aby boli vyriešené kardinálne otázky týkajúce sa budúcnosti krajiny, tak sa musí niekto ozvať. Protesty, ktoré organizujú radoví učitelia, sú v prvom rade občianske.

Ako občanovi tejto krajiny mi záleží na tom, aby naša krajina mala svoju budúcnosť. Školstvo je z hľadiska budúcnosti našej krajiny kľúčový rezort, pretože vzdeláva a vychováva generácie, ktoré budú krajinu spravovať. Školstvo je pilier našej spoločnosti a ak je tento pilier podlomený, nemôžeme byť ticho a tváriť sa (podľa vzoru predstaviteľov vlády), že je všetko v poriadku. Všetci sme si prešli materskými, základnými, strednými či vysokými školami, otázky výchovy a vzdelávania nám nemôžu byť ukradnuté.

Štrajk, ktorý sa konal začiatkom tohto roka, bol občiansky. V Európe bežná súčasť spoločenského života, v našich končinách niečo neslýchané. Bolo to prvýkrát v dejinách samostatného Slovenska, kedy povstali radoví občania, využili svoje ústavné právo, vyjadrili svoj názor a upozornili na problémy, ktoré nemôžu byť prehliadané. Žiaľ, naďalej sú. Arogancia moci nepozná hranice. Ideálna predstava vlády je jednoznačná – bojazlivý občan, ktorý platí dane, v tichosti vykonáva svoju prácu a za predvolebnú misku gulášu pravidelne odovzdá svoj hlas vo voľbách. V otvorenej spoločnosti nič také platiť nemôže. Učitelia ticho nebudú. Protesty budú pokračovať, tlak sa bude stupňovať. Vyučovanie občianskej výchovy sa presunie do ulíc. Už čoskoro...

Ľuboš Sibert