Iniciatíva slovenských učiteľov

Pri prehrabávaní sa v záplave mailov sme narazili na správy typu „zapojili by sme sa do štrajku, ale náš riaditeľ nám to zakázal, čo máme robiť?“ Ups, zostali sme zarazení, a museli sme si uvedomiť, aké máme šťastie, že máme  šéfov rešpektuje a nemusíme bojovať o možnosť vyjadriť svoj postoj.

(pexels.com)

Uvedomujem si, že riaditelia, na rozdiel od nás radových učiteľov, sú vystavovaní tlaku zriaďovateľov, môžu byť terčom nepríjemných poznámok rodičov, jednoducho naša neprítomnosť v škole im spôsobuje starosti. No prečo sa učitelia popoludní zúčastnili Zrazu dlhých nosov, prečo mnohí z nás sa v päťdesiatke po prvýkrát rozhodnú darovať krv? Prečo svoj rozpočet oberajú o tak potrebné eurá? Jednoducho svojím postojom chcú poukázať na problémy nášho školstva, problémy, o ktorých naši riaditelia vedia lepšie ako my, učitelia. A aj piatakovi musí byť jasné, že ak sa niečo našimi aktivitami zmení, tak to nepomôže len učiteľom, ale aj riaditeľom, pretože škola, školstvo je naše.

Ako je možné, že riaditeľ, ktorý ešte prednedávnom bol učiteľom, sa zrazu svojim kolegom vyhráža kárnymi opatreniami, finančnými a inými postihmi? Neviem… len si spomínam na príbehy väzňov, ktorí zrazu dostali možnosť strážiť svojich druhov. Dostali na ruku pásku, do ruky obušok, na obed o trochu viac jedla a zrazu, zrazu boli iní, často horší ako dozorcovia… a prečo, jednoducho zo strachu, že stratia funkciu, výhody, sklamú svojho dozorcu… Možno aj za vyhrážkami riaditeľov je  strach, obyčajný „muklovský“ strach.

Čo odkázať tým, ktorí sa boja vzoprieť svojmu šéfovi? Opäť neviem … azda iba, že im všetci rozumieme, a je nám ľúto, že nemajú také šťastie byť slobodní ako my.

Róbert Beutelhauser