Iniciatíva slovenských učiteľov

Koľkokrát každý z nás počul túto vetu, koľkokrát mnohí z nás snívali o časoch, keď učitelia neboli „servismani“, ktorých základnou úlohou je naučiť dieťa písať, počítať a pripraviť ho na Monitor či maturitu.

Akosi sme si zvykli, že servismanovi každý len povie, čo treba, a ten urobí všetko, len aby nesklamal. Učiteľ-servisman musí ešte pamätať na to, že nemôže sklamať žiakov, rodičov, riaditeľa, zriaďovateľa, ministra a predovšetkým verejnosť, ktorej časť je presvedčená, že učiteľská profesia je prístavom tých, ktorí by sa inak neuplatnili. Táto „väčšina“ je presvedčená, že učitelia nič nerobia, o pol druhej sú doma, majú tri mesiace prázdnin a stále sa im zvyšuje plat. Táto „väčšina“ si nikdy nepripustí, že 620 € v čistom pre človeka, ktorý má vysokú školu a dvadsať rokov učí je málo, a pritom tá istá „väčšina“ sa teší z výhodnej transakcie, keď natrafí na autoservis, kde je hodinová sadzba 30 eur a ani brvou nemihne, keď advokátovi za hodinové stretnutie zaplatí stovku.

Kedysi učiteľ niečo znamenal, prečo to nie je tak aj dnes? Prijali sme úlohu „servismana“ detí, zmierili sme sa s tým, že sme tí, ktorí nič iné nevedia, uverili sme tomu, že naše platy sú reálnou cenou našej práce, zvykli sme si otrocky poslúchať a tešiť sa z odrobiniek.

Čo treba spraviť preto, aby učiteľ niečo znamenal aj dnes? Možno uvedomiť si svoju hodnotu, vystrieť sa, prestať sa báť a predovšetkým prestať hľadať dôvody, prečo sa to nedá zmeniť. No a samozrejme byť pripravený pre svoje postavenie niečo obetovať.

Štrajk učiteľov je príležitosť, aby učiteľ zas niečo znamenal.

Róbert Beutelhauser