Iniciatíva slovenských učiteľov

Neviem, kedy to začalo, ako dlho to trvá, neviem ani to, prečo sú mnohí učitelia zakríknutí, no viem jedno – musí to prestať!

„Zem sa zatrásla a hovná vyplávaly na povrh…“ povedal raz v Markovičovej relácii Nevyzúvajte sa, prosím svojím typickým trnavským dialektom zaslúžilý umelec Viktor Kubal, keď rozprával príhodu z čias socializmu. Išlo o opis vtedajšieho rokovania vedenia komunistickej strany, ktorú jednou vetou okomentovala jednoduchá dedinská žena, ktorá sa rokovania zúčastnila ako prísediaca. Presne tento pocit mávam každým dňom, čím dlhšie som zamestnaný v regionálnom školstve ako učiteľ. Podobnosť čisto náhodná? Určite nie.

Je to už vyše 25 rokov, odkedy padol jeden z najnebezpečnejších a najodpornejších režimov v dejinách sveta. So zatajeným dychom som počúval príbehy o zastrašovaní, o vyhrážaní alebo prenasledovaní zo strany vedúcich na pracovisku alebo strachu oponovať vedeniu, vysloviť svoj názor počas socializmu. Neveriacky som krútil hlavou, pretože nad niektorými príbehmi sa musel rozum zastaviť. Kto by si bol pomyslel, že štvrťstoročie od pádu socializmu sa metódy nezmenia, ba dokonca budú stále aktuálne v oblasti, ktorá je veľmi dôležitá pre budúcnosť tejto krajiny – v oblasti školstva. 

Často si kladiem otázku, čo by som urobil ako prvé, aby sa pomery v školstve zmenili k lepšiemu. Sú to platy? Je to systém vzdelávania? Tých problémov je tak veľa, že sú úzko poprepájané a nevedno, kde začať. Myslím si však, že začať by sme mali od seba. Každý z nás potrebuje sebareflexiu. Každý z nás si musí položiť otázku, či prácu, ktorú vykonáva, vykonáva najlepšie ako vie. No zároveň tu vyvstáva aj otázka, či podmienky pre prácu sú také, aby mi umožnili venovať sa pracovnej náplni na 100%. Cítim sa v práci komfortne? Cítim sa v práci slobodný? Ako môžem vykonávať svoju prácu naplno, ak pociťujem diskomfort alebo dokonca strach?

Duch socializmu je v školách neustále prítomný. Mnohí z nás nie sú slobodní, prežívajú strach, ktorý pramení vo vzťahu k vedeniu. Ako ilustračný príklad uvádzam nezabudnuteľný film o Pachovi, zbojníkovi z Hybe, ktorý svojou charizmou a šibalstvom dlhé chvíle trápil zemepánov. Scénka, keď prichádza gróf Erdődy (Marián Labuda) za poddaným Matejom (Ivan Palúch) v snahe potrestať ho, lebo sa nezúčastnil „roboty na pánskom“, je geniálna a nadčasová. V scénke prichádza k situácii, keď gróf Erdődy bičuje Mateja po chrbte, no ten mu prekĺzne pomedzi nohy, čo si gróf nevšimne a  veselo pokračuje ďalej. Na to Matej poklepaním po grófovom chrbte a slovným upozornením ,,Tu som, prosím ponížene, tu“ vyzýva grófa, aby mu ešte „zopár úderov priložil“. Na to prichádza Pacho, vezme bič pánovi a po menšej naťahovačke (povestné: ,,Daj sem bičík, nedám bičík, daj sem bičík, riť Paľovu!“) pána vyženie. Matej uteká za grófom, aby ostal a mohol si ešte smelo udrieť. Za povšimnutie nestojí Pachov odvážny čin, ale Matejovo správanie. Matej symbolizujúc bežný slovenský ľud je typický pre drvivú väčšinu učiteľov v našich školách. Žiaľ, mnoho z nás je submisívnych, bojazlivých a radšej trpiacich, akoby sa mali ozvať, hoci pociťujú krivdu. Na jednej strane vedenie, ktoré si svoju moc vydržiava silou a maximálnou poslušnosťou, na druhej strane kolektív učiteľov, ktorý prežíva strach.

Ako učiteľ sa často stretávam práve s týmito problémami. Strach prekročiť prah svojho pohodlia a pri pocite krivdy ozvať sa, vystúpiť voči autoritám. Nenechať sa urážať, mať svoju dôstojnosť a za svojím názorom, hoci nekorešponduje s názorom vedenia, si pevne stáť. Možno sa niekomu zdajú tieto veci ako maličkosti alebo banality, no realita v školách je iná. Neviem, kedy to začalo, ako dlho to trvá, neviem ani to, prečo sú mnohí učitelia zakríknutí, no viem jedno – musí to prestať! Takto to ďalej predsa nemôže ísť… Možno sú moje slová expresívne a prehnane zveličené, no po skúsenostiach v školstve začínam mať obavy, že naše školstvo sa tak skoro nezmení. A pritom je to jednoduché – začať od seba, pretože iba to nás môže oslobodiť.

Ľuboš Sibert

Iniciatíva slovenských učiteľov