Iniciatíva slovenských učiteľov

Bilancovať prácu ministerstva školstva po prvých mesiacoch nie je vôbec na mieste, no už teraz si môžeme všimnúť špecifickosť, ktorá je charakteristická pre doterajšie úradovanie. Rozpačitý nástup sprevádzaný kauzami a žiadnou ucelenou koncepciou nasvedčujú, že tu niečo nie je v poriadku. Prvé kroky ministra smerovali k mediálnej sekcii rezortu. Minister dosadil svojich ľudí za účelom zmeniť imidž ministerstva školstva. To sa mu aj podarilo, pretože takmer v každom mediálnom výstupe možno počuť slová ako jednota, spojenie síl v celok a reformy. Všetko vyznieva úžasne, no je to v skutočnosti naozaj tak?

Slovo reforma sa v školstve skloňovalo niekoľkokrát. Spomeňme si na to, o koľkých reformných projektoch sme už mali možnosť počuť (Minerva, Milénium…). Všetky boli pripravené, no stroskotali na tom najpodstatnejšom – na financiách. Všetky pokusy, ktoré sme v minulosti videli a v budúcnosti uvidíme, stroskotajú zakaždým, keď si kompetentní nepriznajú, že bez prílivu financií do školstva sú akékoľvek reformy iba utópiou. Prečo je príliv financií do školstva tak potrebný?

Skúsme si predstaviť vrcholné atletické preteky v behu na 100 metrov, napr. majstrovstvá Európy. V siedmich dráhach sa predstavuje špička Európy. Vyšportovaní atléti, ktorí majú v očiach túžbu zvíťaziť, sú stopercentne pripravení. Moderné dresy a ultraľahké tretry svedčia o kvalitnej výbave športovca. Tímy profesionálnych odborníkov ich pripravujú celý rok len za jediným účelom – zvíťaziť. V ôsmej dráhe pobeží slovenský bežec. Vyziabnutý, podvyživený, bledý, s vyťahaným tričkom a bagančami na nohách. Tento bežec nemá tím profesionálov, ale iba jedného trénera, ktorý je síce odborník, no keďže okrem trénovania je zahltený papierovaním a vypisovaním nezmyselných formulárov, nemá dostatok času na prípravu. Okrem toho je jeho plat v porovnaní s ostatnými trénermi na súťaži skôr výsmechom ako ohodnotením, takže musí mať aj druhé zamestnanie, aby vôbec uživil seba a svoju rodinu. Myslíte si, že takýto bežec vyhrá preteky? Myslíte si, že sa môže porovnávať so zvyškom Európy?

A presne o to ide. Ak chceme byť konkurencieschopní voči ostatným krajinám, ak chceme mať kvalitne pripravené deti a budúce generácie, musíme investovať. Musíme zaplatiť kvalitných učiteľov, pretože na ich pleciach stojí výchova a vzdelávanie. Nemôžeme učiteľom sľubovať rozprávky, potrebujeme konkrétne činy. Nemôžeme sa vyhovárať, že peniaze nie sú, že reforma bez investícií všetko vyrieši. Nevyrieši a na ministerstve to všetci dobre vedia. Načo sú potom ďalšie rokovania medzi ministerstvom a signatármi deklarácie, resp. odbormi alebo aj tretím sektorom? Aký význam majú pracovné skupiny, okrúhle stoly, vyhlásenia, deklarácie, memorandá, deklarácie o deklaráciách, memorandá o deklarácii deklarácií, ak nie je vôľa investovať do vzdelávania a výchovy?

Čo na to chudák minister, ktorý je evidentne bez politického vplyvu? Ako chce zafinancovať reformu, keď sa aj jeho štátny tajomník Erik Tomáš, nominant Smeru, pýta, odkiaľ vziať peniaze a či doterajšie investície mali nejaký význam? Prečo radšej miesto zbytočných otázok neskočí za svojím straníckym kolegom na ministerstvo financií a nevysvetlí mu, že školstvo potrebuje pomoc? Veď kde je vôľa, tam je cesta. Za ostatné obdobie však začínam pochybovať, či táto vláda vôbec nejakú vôľu meniť veci k lepšiemu má…

Ľuboš Sibert